Môj vzťah k športu

Pre tých, čo sa v mojej stránke dostali až sem, sa predstavím. Volám sa Ema Sitková, som žiačka 8. ročníka ZŠ vo Zvolene. K športu som bola vedená odmalička, preto som si k nemu vytvorila naozaj silné puto. Keď som bola malá rodičia ma brávali na výlety do hôr, cyklistiku, navštevovala som tanečnú školu a v prvom ročníku môj ocko zorganizoval na našej škole krúžok neobmedzenej vekovej hranice, pre tých ktorí sa chceli športu venovať, predovšetkým basketbalu. Môj otec kedysi basketbal hrával a dovolím si tvrdiť, že bol úspešný. Teda mojim prvým športom bol basketbal, ktorému sa venujem dodnes. V tretej triede ma ocko prihlásil do ozajstného basketbalového tímu pre dievčatá. Zo začiatku som bola nervózna, lebo dievčatá boli staršie a pravdaže aj skúsenejšie, no postupom času som sa dostávala stále vyššie, až som tvorila jednu zo zakladných pätiek. Vždy som mala radšej obranu ako útok. Je to zvláštne, no v obrane som si bola istejšia a pociťovala som pri nej silné emócie, ktoré sa navonok prejavovali ako dravosť. Adrenalín mi prúdil v žilách a neprichádzalo do úvahy, aby som útočiacu hráčku pustila pred seba. Áno, k basketbalu som mala vždy blízko, no prelom nastal v mojom piatom roku trénovania. Akurát sa nám zmenil tréner, bolo to na konci sezóny. Niektoré dievčatá rozmýšľali, že zanechajú basktebal, lebo sa na nášho trénera veľmi naviazali a možno práve to ma nakoplo. Nechcela som, aby dievčatá odchádzali, ak by nás bolo málo, klub by zrušili a to som si nevedela predstaviť. Začala som trénovať na 110 percent, chcela som všetkým dokázať, že trénovať má zmysel. Nakoniec nikto neodišiel a všetky sme prijali novú trénerku. Pošas júla som chodievala behať takmer každý deň a keď som mala možnosť hádzala som si na kôš. V auguste začali tréningy, no mi sme išli na dovolenku. A tu ma naša nová trénerka prekvapila a pripravila mi individuálny tréning do Chorvátska. Taký ťažký tréning som ešte nikdy nemala. Bol jednoducho úžasný. Pri behu som sa každým krokom cítila silnejšia, každým preskokom švihadla odvážnejšia a každá kvapka potu pre mňa symbolizovala slobodu, ktorú som prežívala. Po návrate na Slovensko som naskočila na tréningy spoločne s mojím tímom a trénerku mierne zaskočilo, že som trénovala všetko, čo mi predpísala a to ma povzbudilo ešte väčšmi. Pošas sezóny som sa naplno venovala tréningom, no vždy keď som mohla išla som si aj zabehať, na plaváreň, hádzať na kôš, alebo aj s mamou na kruhový posilňovací tréning. Cítila som sa plná energie a nič mi nechýbalo. Na druhej strane deň bez pohybu bol pre mňa stratený deň, no rodičia ma upokojovali, že na regeneráciu treba aj také dni a mali pravdaže pravdu. 

Pamätným zápasom bol zápas s Ivankou pri Dunaji, majstrom Slovenska zpred niekoľkých rokov. Najlepší zápas sezóny, vážne. Od začiatku po koniec všetko frčalo a adrenalín, odhodlanie a všetko čo k tomu patrí napĺňalo telocvičňu. Zabudla som na všetky ostatné strarosti a napriek tom, že som prežívala nie veľmi ľahké obdobie života so sa dokázala sústrediť len na jedno, treba vyhrať zápas. Stalo sa to skutočnosťou a odmenou mi bol tréning na nasledujúci deň, ktorým ma dievčatá prekvapili, lebo väščinou, keď nám trénerka dala na výber či chceme tréning, alebo nie, bola som jedniná za prvú možnosť, no vtedy sme sa jednohlasne zhodli, že tréning chceme. 

Aby ste si nemysleli, že vám hovorím len tak o tom aká som bola motivovaná, spomenula by som aj výsledky, akési odmeny mojej snahy. V kategórií starších žiačok sa dievčatá už môžu vyberať do Slovenskej reprezentácie. Bola som medzi štyrmi hráčkami z nášho družstva, ktoré trénerka odporúčila na výber do reprezentácie. Celý deň som bola v napätí, či naozaj pôjdem a ani rodičom som to pre istotu nepovedala, lebo som sa nechcela tešiť dopredu. Nakoniec sa to všetko zrealizovalo a napriek tomu, že som nebola vybranaá do konečnej dvanástky hráčok do reperezentácie, bola som spokojná a o to viac motivovaná zlepšovať sa. Ďalší posun prišiel koncom základnej časti sezóny. Dohrali sme zápasy zo základnej časti, a z desiatich družstiev sa vybralo najlepších šesť, ktoré hrali medzi sebou o prvé štyri pozície a ostatné tri družstvá hrali zápasy o 7. až 10. miesto. Zvolen, moje družstvo sa do prvej šestky nanešťastie nedostalo, no ja áno. Zavolali si ma totiž hosťovať za najlepšie basketbalové družstvo v mojej kategórií, Banskú Bystricu. Napriek tomu, že som si na ich zápasoch veľmi nezahrala bola to nezaplatiteľná skúsenosť a aj keď som často mala pocit, že som absolútne neschopná, keď sa teraz na to spätne pozerám nič lepšie som si nemohla priať. To, že som mohla mať na sebe dres najlepšieho družstva Slovenska je pre mňa veľký úspech a veľmi ma to posunulo. 

Vrátila som sa hrávať za Zvolen a keďže je znova koniec sezóny som plná energie do prípravy na ďalšiu, ešte lepšiu sezónu, nie len pre mňa, ale predovšetkým pre celé moje družstvo.